Ako som prežil |
|
NELKA Skúsili ste si niekedy zobrať lykovú, nilónovú či inú šnúrku a natesno ju obmotať okolo prsta? Prudká, tupá bolesť. Cítite, ako sa v ňom pulzujúca krv snaží dostať ku stŕpnutemu končeku prsta. Prst stuhne a vaše reflexy uvoľňujú šnúrku. Myslím si, že toto nepatrilo práve ku najpríjemnejšiemu, čo ste kedy zažili. A teraz skúste to isté na krku. Zarazený? Kto by to skúšal na krku, však? Nájdu sa aj takí „hrdinovia“, ktorí uviažu svojho psíka namiesto na obojok na lykové lanko a to tak, aby sa pri každom zatiahnutí stiahlo a zarylo sa psíkovi do krku. Toto bol aj Nelkin prípad. Nelka bola niekoľko týždňov, možno aj mesiacov uviazaná na takomto lanku. Predstavte si, že by vás stále niečo škrtilo. Pri pití, jedení, spaní... stále. Dostávalo by sa vám to hlbšie a hlbšie pod kožu. Každý deň, každá hodina, minúta, sekunda by boli utrpením. Do rany by sa vám dostala špina, ktorá by spôsobila infekciu a začalo by vám mäso na krku hniť za živa. Na niektorých miestach by rana postupne zarastala a bolesť by bola taká silná, že by ste ju už ani nevnímali. Nie každý by mal to šťastie alebo skôr silu prežiť takéto muky. Nelka bola jedna z mála. Bolo Silvestra, keď strach z petardov a ohňostroja vyhral nad bolesťou a fenka sa odtrhla. K nám sa dostala vyčerpaná so strachom v očiach. Veterinárka jej síce lanko vytiahla a ranu vyčistila, no hnilobný zápach zostal ešte zopár dní. Nelka sa osmelila a zakrátko si našla nový domov. Obdivujem ju. Napriek bolesti a utrpeniu, ktoré musela znášať „vstala“, bojovala a dostala druhú šancu na život. No jazva na krku jej vždy pripomenie ten starý.
Fotky po vyčistení rany
A takto sme ju našli DUBÁČIK
Ja a mojich 7 súrodencov sme prvý krát uzreli svetlo sveta asi pred ôsmimi týždňami. Vtedy som ešte nemal žiadne starosti, lebo päť týždňov nás chránila mama. No keď nám začali rásť prvé zúbky maminu sme hrýzli. Preto nás náš nezodpovedný majiteľ zobral všetkých do auta a vyhodil nás pod most. Bolo nám tam celkom dobre, aspoň sme si to mysleli. Veď k šťastiu nám nič nechýbalo: jedlo, pitie sme mali zaobstarané a mali sme to najdôležitejšie, jeden druhého. O dva dni sa mi zrútil celý môj malý psí svet. Mňa a moju mladšiu sestričku Quincey si vzal nový majiteľ, najprv som sa potešil, ale to som ešte nevedel čo je zač. No keď sme prišli do takzvaného domova, nič sa mi tam nepáčilo. Všade samá špina, bordel, Quincey dali niekomu inému. Vtedy som ostal prvýkrát sám. Nový majiteľ bol ku mne veľmi zlý. Bol som smädný, unavený, bitky a krik boli na každodennom poriadku. Veľmi som sa bál, pretože už som nemal mamu, ktorá by ma chránila, nemal som nikoho. Po pár dňoch som klesol na úplne dno, smrť som mal pred očami. Keď zrazu niekto veľmi prudko otvoril dvere, myklo ma. Boli to páni policajti, v zelenom oblečení, na hlave čiapky. Vzali ma do útulku Druhá Šanca. Bol som na pokraji síl, nevládal som sa ani postaviť na vlastné nohy, neudržal som hlavu vzpriamene hore. V útulku som sa dlho neohrial, vzalo si ma jedno dievča, dobrovoľníčka. Vlastne jej a jej rodičom veľmi ďakujem. Lebo pravdu povediac už sa mi nechcelo ďalej žiť, videl som len to zlé a na to všetko dobré, ktoré sa mi dovtedy stalo som zabudol. Títo dobrí ľudia ma dokázali postaviť na vlastné nohy a to doslovne, ukázali mi nádherný svet plný pohladení a lásky. Našli mi perfektný nový domov, no na Silviu a jej rodinku nikdy nezabudnem. Ukázali mi, že nie každý človek je zlý a dali mi druhá šancu na život.  
ELIOT Ja a moji bratia Hasan a Timko sme boli malé šteniatka, keď sme boli ukradnutý, našej mamine štyrmi, rómami. Od toho dňa sme mali naozaj ťažké detstvo. Držali nás o hlade, smäde, fyzicky a psychicky nás týrali. I keď som bol najstarší, nedokázal som svojich bratov uchrániť. Jedného dňa jeden z tyranov otvoril dvere do nášho väzenia. Ani jeden z nás v tej chvíli netušil, čo sa s nami bude diať. Jeho veľká ruka nás po jednom začala pchať do krabice. Zmocnil sa nás neskutočný strach. Žeby po dlhých dňoch plných bolesti prišiel koniec? Po chvíli sme pod labkami pocítili ako krabica vlhne. My plávame? Zdalo sa to ako večnosť. Rozhodol som sa odstrániť vrchnák zo škatule, keď sme zrazu prudko zastali. Krabica už bola celá premočená a vrchnák sa otvoril. Nad nami stáli dvaja muži v zelených uniformách. Vzali nás do rúk a dali do kufra nejakého auta. Viezli sme sa asi desať minút, keď auto zastalo. Zvonka do kufra prenikalo veľmi jasné svetlo. Pálilo ma v očiach. Svetlo zatienili tri osoby, dievčatá. Postupne nás brali do náručí. Dievča, ktoré držalo mňa, si ma pritúlilo k srdcu a pozrelo sa na mňa svojimi dobrými očami, taký pohľad som ešte nezažil. Neustále ma hladkalo, bozkávalo a sušilo, lebo som bol stále mokrý. Z jej náruče som videl veľa psov. Hrozne začali štekať, keď mňa aj Hasana a Timka zbadali. Zľakol som sa, ale z druhej strany, som sa ešte nikdy necítil tak bezpečne. Dievčatá nás položili na niečo mäkké. Dali nám jesť, piť a niečo, čo, ako sa hovorí, sa nedá kúpiť za peniaze. Láska je to najdôležitejšie. Na to sme všetci traja prišli veľmi rýchlo. V útulku sme si zvykli. Môj brat Hasan z tade odišiel ako prvý. Niekde do Návojoviec na dvor. Timko sa zaľúbil mladému páru, býva síce v byte, ale má sa tam dobre. A ja...? Mesiace ubiehali, no mňa nikto nechcel. Jedného dňa prišiel do Druhej Šance pán, vlastne to bol ešte chlapec. I keď si ma vzal, asi si to dobre nepremyslel, nemal na to rozpočet. U neho som trpel hladom a sem- tam mi aj jednu uštedril, i keď som si ju vôbec nezaslúžil. Nemal som sa tam dobre. Našťastie som poznal cestu do útulku, vrátil som sa. Nebol som tam dlho a zasa som sa dostal do rodiny. Nemali ma asi radi, lebo po troch týždňoch ma zasa vrátili naspäť. Druhá Šanca sa vtedy stala mojím jediným domovom, už som nedúfal, že mi niekto dá pocítiť teplo domova. Po pol roku prišla do útulku jedna pani doktorka, ktorá si ma bez váhania vzala. Teraz mám dvadsať árov len pre seba a posteľ ako bonus. Medzi moje najobľúbenejšie jedlá patrí tvaroh s cukrom a vajíčkom. Mám všetko. Ďakujem Druhej Šanci, že mi dala toľko šancí na život. Eliot, Hasan, Timko
TIMKO Bol október, november? Neviem. Prišla som do útulku ako vždy. Už som počula, že tam je nový pes. Ale keď som ho zbadala, ostala som v nemom úžase. Bol to ten najkrajší psík akého som kedy videla. Nemal ešte ani rok a veľmi sa tešil, že ma vidí, hoci po prvýkrát v živote. Pohladkala som ho a on mi „poumýval“ celú ruku. Timko sa čoskoro stal miláčikom útulku lebo bol nekonfliktný a spolu s Luckym, Eliotom a Šišou tvorili nerozlučiteľnú štvoricu takzvaných tĺkov. Nepochybujem, že ten čas, kedy bol Timko v útulku spolu so svojimi kamarátmi bol najšťastnejším obdobím jeho života. Až kým nezomrel psík Šaro, ktorý strážil kotolňu TSM, Šišu nevzali do Rakúska kde jej našli novú rodinu, Luckyho si vzali do Bielic a Eliota si zobrala jedna pani doktorka zo Žabokriek nad Nitrou. Timko ostal takmer sám, bez najlepších kamarátov a ešte k tomu všetkému riaditeľ TSM nakázal Timka uviazať namiesto Šara pri kotolňu. Timko? A strážny pes? Veď je ešte len šteňa. Nič im tam neustráži. No direktor bol neodbytný, hoci sme využili všetky argumenty. Nič sa nedalo robiť, musel tam zostať. Snažili sme sa mu dať to najlepšie, dostával najviac žrať, ale aj tak tam viditeľne schudol, bol skoro každý deň na dlhej prechádzke. Dávali sme mu viac lásky ako kedykoľvek predtým. Potom prišiel deň, jeden z najhorších dní v mojom živote. Čierny štvrtok 14. mája 2009 medzi 10:00 a 12:00 Timko zomrel. Pracovníci vraveli, že sa obesil, no my sme našli nezvratné dôkazy o tom, že nášho miláčika niekto surovo zbil palicou. Nikto nám neveril a všetkým to bolo jedno. Keď si na neho spomínam rýchlo sa mi rozbúcha srdce a tlačia sa mi slzy do očí. Bolo to treba? Spravil niekomu niečo? Ako mohol byť niekto tak bezcitný a zbiť ho palicou na smrť a pozerať sa pri tom ako trpí. Nikdy nezabudnem aký bol, nikdy nezabudnem na jeho prekrásne oči a už vôbec nikdy na to ako múdro a pohotovo vždy dokázal reagovať na danú situáciu. Snažili sme sa mu dať druhú šancu, keď k nám prišiel a ďalšiu, keď ho dali na reťaz, no niekto mu ich všetky vzal pár údermi palicou.
|
